Októbrové číslo GlobalEurope Anticipation Bulletin (GEAB) prinieslo zaujímavú analýzu súčasnej a budúcej hodnoty akademických titulov špičkových svetových univerzít. Analýza si dáva za cieľ „dať dobrú odpoveď rodičom študentov, ktorí sa chystajú investovať do získania titulu medzinárodnej váhy“. Asi si nemusíme hovoriť, že taký titul  nezískate na žiadnej zo slovenských vysokých škôl – pre občanov Európskej únie je to však téma strategickej dôležitosti. (Value of international academic degrees: How to choose today an international degree that will still be worth something in ten to twenty years? GEAB nr18 - 16.10.2007)

Má EÚ reálnu šancu stať sa v časovom horizonte desiatich – dvadsiatich rokov superveľmocou špičkového vzdelávania a nahradiť na tomto piedestáli americké univerzity? Z porovnania podielu medzinárodných študentov študujúcich na univerzitách v USA a v západnej Európe dnes a pred 20 rokmi autori štúdie dospievajú k optimistickému názoru že najlepšou investíciou do vzdelania v budúcnosti bude získanie titulu zo špičkových európskych a možno ázijských univerzít. Môže to byť pravda – ale nestane sa tak automaticky a bez tvrdej práce Európanov.

Je všeobecne známe a akceptované, že verejné základné školy v USA sú biednej úrovne a americké verejné stredné školy sú – s nepočetnými, ale dôležitými výnimkami - podpriemerné až priemerné. Toto isté platí aj o dlhom rade priemerných amerických univerzít, ktoré sú rovnaké ak nie horšie ako európske. Problém – presnejšie výzva - pre Európu je 50 až 100 amerických špičkových univerzít.

Americký systém vzdelávania je polarizovaný ako celá americká spoločnosť: masy necháva vzadu, ale nepočetné elity tlačí ďaleko dopredu. Dobre to ilustruje americká zdravotná starostlivosť so 47 miliónmi nepoistených a ďalšími desiatkami miliónov nedostatočne poistených občanov na jednej strane a špičkovými nemocnicami  na druhej. Iným sú masy polofeudálnych zamestnancov s 2 týždňami dovolenky za rok alebo matky so žiadnymi alebo smiešne krátkymi materskými dovolenkami.

Ale okrem podpriemeru a šedivého priemeru je tu aj druhá strana tejto sociálne polarizovanej spoločnosti. Tá, ktorá z celých USA a z veľkej časti sveta priťahuje tých najlepších a koncentruje ich v niekoľkých desiatkach špičkových akademických inštitúcií: najlepších študentov do najlepších laboratórií, kde pracujú pod najlepšími profesormi platených najvyššími platmi v akademickom svete. Vzhľadom na túto koncentráciu zdrojov na úzku elitu, je zrejme odôvodnené predpokladať, že akademické tituly od 50 až 100 top amerických univerzít zostanú ešte dlho dobrou investíciou. Pokiaľ Európa nedokáže postaviť rad rovnakých alebo lepších špičkových vzdelávacích inštitúcií ako sú Massachusetský Inštitút Technológie a Kalifornský Inštitút Technológie alebo Harvard, Princeton, Berkeley či Univerzita Johna Hopkinsa, americké špičkové univerzity zostanú „Mekkou“ globálneho vzdelávacieho systému a ich tituly zárukou toho najlepšieho vo svete vedy a výskumu, medicíny a iných kľúčových oblastiach.

Štúdia GEAB pripomína, že v roku 2006 bol viac ako dvojnásobne vyšší počet zahraničných študentov v štátoch EU ako v USA (viac ako 1.200,000 oproti 560,0000). Trvalý pokles amerického podielu na celkovom množstve zahraničných študentov autori pripisujú politickým, kultúrnym a morálnym dôsledkom súčasného vývoja v USA. Napadnutie a krvavá okupácia Iraku, mučenia v Abu Ghreib a Guantanáme, americká posadnutosť bezpečnosťou, úbohá karikatúra Georga Busha, paranoidná vízová politika, otravný ak nie ponižujúci prístup k všetkým cudzincom vstupujúcim do USA ako k potenciálnym kriminálnikom – to sú len niektoré z jeho prejavov. Určite zohrávajú pri strate študentov rolu. Je tu však aj iný zásadný dôvod – dramatický rast ceny vzdelávania v USA. Priemerné ročné náklady na školné a štúdium na súkromných univerzitách v USA stúpli z približne 17.000 dolárov v roku 1996 na 22.200 dolárov v roku 2006. Hovoríme o priemere – ročné náklady na štúdium na špičkových súkromných univerzitách šplhajú k 40 tisícom. V tom istom období stúpli náklady na štúdium na verejných univerzitách zo 4.000 dolárov na viac ako 5.800. Ak cena štúdia v USA mala výraznejší vplyv na pokles počtu Európanov študujúcich na amerických univerzitách, voľný pád hodnoty dolára oproti euru v posledných mesiacoch a rokoch môže náklady na štúdium v USA pre Európanov kompenzovať a tak znovu zvýšiť počet mladých Európanov študujúcich v USA.

Iná vážna otázka je, či relatívny pokles počtu zahraničných študentov v USA znamená aj pokles počtu špičkových študentov hlásiacich sa na americké univerzity. Odpovedať na túto otázku je omnoho ťažšie. Aj v prípade amerických univerzít počet zahraničných študentov v rokoch 1999 – 2005 stúpal, aj keď len o slabých 17 percent, omnoho menej ako inde. Kto ale sú tí 560.000 zahraniční študenti v USA z pohľadu ich akademickej kvality? Môžeme vylúčiť možnosť, že mnohí z nich sú „šľahačkou na torte“ medzi študentmi z celého sveta  a študujú v USA vďaka početným súkromným a univerzitným štipendiám?

Ďalšia zásadná otázka je:  klesajú americké špičkové univerzity na globálnych rebríčkoch kvality?  Zatiaľ určite nemožno konštatovať žiadny dramatický pokles ich kvality.  Američania sú  posadnutí rebríčkami kvality ich univerzít – koniec koncov, pozícia na rebríčkoch je silný marketingový nástroj: čím vyššia priečka na ktorej je univerzita , tým viac môže za štúdium zapýtať. Preto je rozumné brať americké rebríčky s istou mierou opatrnosti. Zrejme s väčšou váhou môžeme brať šanghajský Akademický rebríček svetových univerzít (Academic Ranking of World Universities – ARWU – http://www.arwu.org/ ), ktorý od roku 2003 každoročne identifikuje a zoraďuje podľa kvality 500 najlepších svetových univerzít a neustále zdokonaľuje svoju metodológiu. Aj šanghajský team môže byť naklonený v prospech amerických (prípadne britských) vzdelávacích inštitúcií, ale pravdepodobne menej ako americké rebríčky.

V roku 2003 z 50 top svetových univerzít identifikovaných ARWU bolo 36 amerických a 9 západoeurópskych – päť britských, dve švajčiarske, jedna švédska a jedna nemecká. Zo 101 špičkových univerzít bolo 30 z krajín „EU plus“ (to jest z Veľkej Británie, Nemecka, Švédska, Francúzska, Holandska, Dánska, Talianska, Fínska, Rakúska, Belgicka plus Švajčiarska a Nórska). Plných 59 ich bolo amerických!

V číslach z roku 2007 nachádzame len nepatrný posun v prospech Európy: zo 100 top svetových univerzít je zo západnej Európy 33 ( teda o tri viac ako v roku 2003), kým z USA ich je 53 – teda o šesť menej ako v roku 2003. Ak to dokumentuje nejaký trend, potom je zatiaľ len slabý. Čísla ale vyznievajú pre Európu priaznivejšie ak sa pozrieme na celých top 500 najlepších univerzít sveta identifikovaných ARWU. V roku 2007 je medzi nimi 40,4 percenta západoeurópskych univerzít (z dohromady 18 krajín EÚ plus Švajčiarska a Nórska) a „len“ 33 univerzít z USA.  Pozoruhodné je, že medzi top 500 sa dostalo len minimum univerzít z nových členských štátov EU: dve z Maďarska, dve z Poľska, jedna z Českej republiky a jedna zo Slovinska. 

Dvadsať najlepších univerzít sveta podľa ARWU,  august 2007  (http://www.arwu.org/)

Je možné, že Európa je skutočne na ceste k tomu, aby nahradila USA na poste svetovej Mekky špičkového vzdelávania – ale cesta k tejto méte bude ešte dlhá. Jazyk je jeden dôležitý faktor ktorý dáva Američanom obrovskú výhodu. Angličtina robí  ich univerzity ľahko dostupnými pre motivovaných študentov z celého sveta. Tú istú výhodu majú aj britské a írske univerzity, ale jazyková pestrosť univerzít v EÚ je často skôr prekliatie ako požehnanie. Niektoré jazyky určite majú veľký potenciál – môžeme si predstaviť Inštitúty Vedy a Technológie v Seville, Barcelone alebo v Porte, úspešne konkurujúce Massachusetskému Technologickému Inštitútu (MIT) alebo Caltech-u medzi talentami z celej Latinskej Ameriky. Pokiaľ ale nebude niekoľko jazykov vrátane angličtiny bežne používaných pri výuke na kľúčových európskych univerzitách po celej Európe, americké si podržia obrovskú jazykovú výhodu. 

       Dvadsať najlepších univerzít v Európe podľa ARWU, august 2007

Európa sa nestane globálnou superveľmocou špičkového vzdelávania bez toho, aby ťažko zainvestovala do vzniku niekoľkých desiatok vzdelávacích inštitúcií super - triedy. Či už pôjde o inštitúty založené nanovo „na zelenej lúke“, alebo o posilnenie najsilnejších existujúcich univerzít, fakúlt a laboratórií, je nevyhnutné aby omnoho viac eur tieklo do pár desiatok škôl a ich klastrov, vybratých prísne na báze merita cestou rigoróznej súťaže. Politika „národných záujmov“ uprednostňujúca priemerné alebo dokonca podpriemerné domáce školy v členských štátoch pred strategickými záujmami Európy môže takúto snahu ľahko podkopať - ak nie rovno zabiť. 

Koncom septembra 2007 Európsky parlament v prvom čítaní schválil návrh Európskej komisie na zriadenie Európskeho technologického inštitútu (ETI), ktorého cieľom má byť podpora inovačných procesov. Tu žiaľ aj dobré správy končia: Pôvodne sa o ETI uvažovalo ako o ekvivalente už spomínaného MIT, no práve kvôli rozpočtovým problémom sa rozhodlo, že jeho štruktúra sa nebude na MIT podobať. ETI by mal byť umiestený v blízkosti tzv. "centier európskej excelentnosti a akademickej prestíže", s cieľom čo najviac profitovať  z už existujúcej infraštruktúry. Diskusia v Európskom Parlamente veští, že cesta ETI ku globálnemu prvenstvu nebude vôbec jednoduchá.  Inštitút by mal byť zriadený až po ukončení pilotných projektov  a prvú „strategickú inovačnú agendu“ by mal prijať až  koncom roka 2011 a následne každých sedem rokov.  Túto agendu by mal schvaľovať Európsky parlament a Rada, čo znamená perspektívu nepretržitého politické zasahovania.  Už teraz mu politici ale viažu ruky ešte ďalej - ETI by vraj nemal priamo udeľovať tituly a diplomy.  No a zatiaľ uvažovaný  rozpočet ETI na prvých šesť rokov pôsobnosti  vo výške okolo 2,4 miliardy eur  už silne pripomína klinec do rakvy jeho globálnych ambícií ešte skôr ako vôbec vznikol. Po prvom kole politických intervencií to vypadá, že dominancia amerických univerzít medzi top vzdelávacími inštitúciami sveta nebude Európanmi ohrozená ešte najmenej ďalších 10 rokov.

Ani peniaze, ani jazyk samozrejme nie sú všetko. Existuje mnoho ďalších vecí, ktoré by mohli zvýšiť atraktívnosť a súťažeschopnosť európskych univerzít a pritiahnuť do nich viac talentovanej mládeže, vrátane mladých Európanov, ktorí dnes investujú svoje talenty na špičkových univerzitách v USA. Tu môžem prispieť konkrétnym príkladom dvoch študentov zo Slovenska, ktorý veľmi dobre poznám. Títo dvaja mladíci na jar ukončili štúdium na strednej škole v USA a obaja sa rozhodli pokračovať v štúdiu na University of Maryland.  Urobili tak napriek tomu, že ich rodina ich aktívne povzbudzovala k tomu, aby sa prihlásili na niektorú z európskych univerzít. Prečo?

To, že podľa rebríčka ARWU je University of Maryland 37. najlepšia univerzita na svete ( a mimo USA je od nej lepších len päť európskych a dve japonské univerzity)  určite hralo v ich rozhodovaní úlohu. Faktom ale je, že keby sa náhodou chceli vrátiť na niektorú slovenskú alebo stredoeurópsku univerzitu, nemali by  ako,  lebo Slovensko a niektoré iné nové členské krajiny EÚ neuznávajú americké Advanced  Placement (AP) testy ako ekvivalent maturity. To, že  ich uznávajú stovky podstatne kvalitnejších univerzít v Nemecku, Veľkej Británii a inde v západnej Európe a vo svete nevadí.  Opäť sme  raz pápežskejší od pápeža, hlbšie to ale odráža inú tému, ktorou je spiatočníctvo a uzavretosť našich do seba zahľadených a so sebou spokojných univerzitných ghiet  - tému, ktorá je sama o sebe zrelá na dlhú a už príliš dlho odkladanú diskusiu.

Obaja mladíci nemohli študovať na mnohých iných univerzitách v Európe kvôli jazykovej bariére. Určite sa ale mohli prihlásiť na niektorú zo špičkových britských alebo škandinávskych univerzít. Prečo tak neurobili?  Z jednoduchého a veľmi legitímneho dôvodu: neboli si celkom istí čo presne chcú študovať. Jeden vedel, že ho zaujímajú exaktné vedy  (a v Marylande študuje matematiku a fyziku), druhý uvažuje o biznise a ekonomike. Ani jeden si ale nebol úplne istý tým, ktorá oblasť vedy alebo podnikania to nakoniec bude. Prekvapuje to niekoho? Sotva – koľko zo slovenských maturantov skutočne vie, čo chcú v živote robiť? Americký univerzitný systém s touto skutočnosťou počíta a dáva študentom možnosť odsunúť toho zásadné rozhodnutie na čas, keď sú študenti zrelší a schopní urobiť ho na báze hlbšieho poznania. V Európe očakávame 18-19 ročné „deti“, že sa kvalifikovane rozhodnú.  Možno aj toto je niečo, čo sa od Američanov oplatí naučiť. A samozrejme, celkom určite by sme mali vážne uvažovať ako  mladých Európanov študujúcich v USA dostať nazad domov, aby   obohatili domáce akademické prostredie. Čím skôr to urobíme, tým viac sa ich vráti. Po príklady netreba chodiť ďaleko  - Poľsko – nadácia...

Do šanghajského rebríčka 500 najlepších univerzít sveta sa nedopracovala žiadna zo slovenských univerzít.  Našťastie, nadaní študenti zo Slovenska dnes majú možnosť študovať na viacerých univerzitách zo susedných  krajín, ktoré sa do elitnej päťstovky prepracovali. V postkomunistických krajinách, ktoré sú dnes v EÚ sú to tieto (číslo v zátvorke uvádza poradie resp. interval poradia v rebríčku): Karlova Univerzita, Praha  (203-304), Eotvos Lorand Univerzita, Budapešti,  Univerzita Szeged,  Jagellonská Univerzita, Krakov a  Varšavská univerzita (všetky štyri v intervale 305-402)  a  Univerzita Ľubľana (403-510).  Susedné Rakúsko k tomu pridáva ďalších päť možností: Viedenská univerzita (151-202), Lekárska Univerzita Viedeň (203-304), Univerzita Graz (305-402),   Lekárska univerzita Graz a Lekárska univerzita  Innsbruck (obe 403-510) . Možnosti pre špičkových absolventov anglických, francúzskych, nemeckých a španielskych bilingválnych gymnázií sú samozrejme omnoho širšie. 

A Slovensko?  To ešte dlho nebude dávať našim talentom žiadnu primeranú šancu na špičkové štúdium. Školstvo (ako celok) a veda by len na budúci rok potrebovali o 22 miliárd korún viac, než je v návrhu štátneho rozpočtu  na rok 2008,  tvrdia predstavitelia školstva.  Nominálne výdavky na školstvo u nás síce pomaličky stúpajú, ale ako percento na HDP podiel vzdelanosti klesá. Ministerstvo školstva by malo mať asi 53,2 miliardy korún, čo je približne o 1,8 miliardy korún viac než tento rok. Ďalších viac než 17,5 miliardy korún by mali školy a školské zariadenia získať cez rozpočty samospráv. Vedci by z verejných financií mali získať približne 6,7 miliardy korún. Spolu ide o asi 3,83 percenta predpokladaného HDP v roku 2008  – hlboko, prehlboko pod  vládou sľubovanými 5,8 percenta HDP.  Rozdiel medzi priemerným platom v národnom hospodárstve a priemerným platom v školstve sa tak prehĺbi zo súčasných 3 500 korún na 4 000 korún. Konečná verzia štátneho rozpočtu ešte môže vzdelanosti niečo prihodiť, ale na to, aby sa aspoň niektoré slovenské školy vytiahli nad úroveň „vyššich učebnych zavedenij“ sovietskej éry to zďaleka nebude stačiť. Peniaze samozrejme problém chabej úrovne slovenských univerzít nevyriešia, ale bez nich to nepôjde. Navyše jasne signalizujú jedno:  je úplne mimo pochýb, že slovenským vládam – tej dnešnej, ani minulým – na vzdelaní vôbec nezáleží. Deti pohlavárov vyštudujú v zahraničí a hlupákom doma sa predsa omnoho ľahšie vládne. A hlavne: oligarchom vládnucim na Slovensku sa omnoho ľahšie dohadzujú kšefty za desiatky miliárd napríklad pri betónovaní ciest a tunelov, ako vo vzdelávaní a vede.